STIGMA

Máme tu mesiac na oslavu duševného zdravia. Aj keď je nevyhnutné mať ho na zreteli každý jeden deň, predsa len využime celosvetovú kampaň a hovorme viac.

Ťažkosti s duševným zdravím sú tu s nami od nepamäti. A takisto dlho sú na okraji záujmu spoločnosti ako takej. Prečo je to tak? Dnes veľmi stručne o de-STIGMATIZÁCII. Pár faktov z histórie nám možno pomôže uvedomiť si ako hlboko je STIGMA v nás zakorenená…

V dávnych dobách sa všeobecne verilo, že duševná choroba je nadprirodzený jav spôsobený démonom. V mnohých kultúrach bola duševná choroba považovaná za Boží trest za spáchanie hriechu, a preto ako niečo, čo si jednotlivec sám na seba uvalil.

Presvedčenie o duševných chorobách neskôr zmenil grécky lekár Hippocrates, ktorý poprel nadprirodzené sily duševných chorôb a tvrdil, že psychologické príznaky majú prirodzené príčiny, rovnako ako fyzické príznaky a pramenia najmä z patológie v mozgu.

V stredoveku sa však táto teória viac menej ignorovala a nahradila sa uveriteľnejšou verziou toho, že odchýlky v správaní sú príznakom boja medzi dobrom a zlom, medzi Bohom a Diablom.

“Diablova choroba” bolo rozšírené pomenovanie duševných porúch.

Celá starostlivosť o postihnutú osobu bola prenesená na rodinu, ktorá väčšinou trpela hanbou a týchto členov rodiny skrývala, či posielala do zabudnutých miest, aby neboli viditeľní pre ostatných.

Všeobecne sa verilo, že títo ľudia nie sú viac ako zvieratá a tak sa k nim aj spoločnosť správala. O nehumánnych podmienkach v rôznych ústavoch sa popísalo veľa. Stačí spomenúť, že napríklad v staroveku sa za liečbu považovala vyseknutá diera do hlavy, nehovoriac o neskorších exorcistických prístupoch, či inkvizičných prenasledovaniach.

Až začiatkom 19. storočia sa pro-humánnym hnutiam podarilo pomaly meniť vnímanie duševných chorôb ako “ľudských problémov”. V 20. storočí „slúžili“ obyvatelia ústavov pre duševne chorých rôznym výskumom, bohužiaľ boli aj medzi prvými, na ktorých sa zameral boj o nastolenie “čistej rasy”.

Nečudujme sa, že je pre spoločnosť po takej dlhej histórii ťažké

de-STIGMA-tizovať duševné poruchy.

Nečudujme sa, že je pre nás samých ťažké otvorene hovoriť o našich ťažkostiach.

Vedecký pokrok v posledných desaťročiach napreduje obrovskou rýchlosťou. Napriek tomu, väčšinu patologických duševných porúch nevieme liečiť. Na tie menej závažné máme k dispozícii medikamentóznu liečbu, ktorá sa zameriava skôr na zmiernenie príznakov a následnú terapiu, ktorá môže priniesť kratšie či dlhšie obdobia zlepšenia, alebo pomôcť prekonať ťažkosti a zvýšiť kvalitu života.

Vieme sa však zamerať na PREVENCIU.

Vieme hovoriť svojich problémoch, vieme hovoriť o technikách a mechanizmoch na ich zvládanie. Vieme vzdelávať dospelých, či mládež a deti, ktoré si svoje piliere psychickej odolnosti len budujú.

Nájdite odvahu a hovorte o tom ako sa máte…

Zuzana@burnout.sk

Zdroj: History – Stigmatization of Mental Illness (weebly.com)